Môj dedko v dobe, v ktorej žil určite nepoužíval termín „pravidla spoločenského správania“. Napriek tomu bol človekom, ktorý mal zmysel pre čestnosť, statočnosť, čo potvrdzoval svojim spôsobom života. Často hovoril, že slušným človekom sa nerodíme. Slušným človekom sa stávame v priebehu života. Niekomu sa to podarí, inému nie. Je to v našich silách, učíme sa celý život.
Dedko nemal rád lakomých ľudí. Opatrných, šporovlivých to áno, ale lakomých nie! Nájsť správnu hranicu medzi tým, čo je moje, čo je tvoje nie je jednoduché. Dedko to vedel. Obdivovala som ho. Na jar k nemu chodili gazdinky zo širšieho okolia, lebo dedko dokázal dopestovať tie najlepšie priesady, vždy sa všetkým prijali. Urobil si hriadky, ktoré prekryl oknami zo starého domu. Vlastne si urobil na tú dobu „mini skleník“. Priesady nepredával, pestoval pre seba, čo zostalo rozdával. Ak sa mu niekto chcel veľmi revanšovať dostal balíček tabaku Taras Buľbu. Všetci vedeli, že je to jeho obľúbený tabak.
Iný prípad, kedy som obdivovala dedkovu štedrosť bolo v čase, keď stáčal med. Každý sused dostal pohárik medu, že vraj na Vianoce, ibaže na Vianoce im opäť podaroval.
Štedrosť a lakomosť sa objavovala aj v jeho príbehoch. Ženy chodili na nákupy takmer so železnou pravidelnosťou. Postarali sa hospodárstvo, vypravili deti do školy a pobrali sa za nákupmi. Pravda raz to boli jedny, inokedy druhé, tak mal dedko spravidla vždy inú milú spoločnosť. Mal sa komu prihovoriť, a to on rád. Raz sa žien opýtal: „Žienky a repu ste nasadili? Nuž, aby sa vám nepovodilo ako…“
A hneď začal rozprávať nový príbeh. Nie, že by ženy nevedeli čítať, skôr sa tradovalo vypýtať si a vypočuť si nový príbeh práve od dedka. Tento príbeh je o štedrosti alebo skôr o lakomosti.
Istý chudobný sedliak vraj prišiel raz k cisárovi Jozefovi a daroval mu veľkú repu, ktorá vyrástla v jeho záhrade. Cisár bol dojatý sedliakovou prajnosťou, prijal repu a dal mu za ňu dvadsať dukátov. Sedliak cestou domov vychvaľoval cisára, aký je štedrý a dobrý.
„Keď dostal sused za repu dvadsať dukátov, koľko dostanem ja za teľa?“ Položil si otázku bohatý gazda.“ Cisár ihneď odhalil úmysel gazdu, keď mu priniesol teľa a až po zem sa mu klaňal. Teľa prijal a podal mu repu, ktorú mu deň pred tým doniesol chudobný sedliak a povedal: „Aby som ti ukázal, ako veľmi si cením tvoj dar, vezmi si túto repu, čo ma stála dvadsať dukátov.“
Bolo, nebolo? Skôr bolo. Príbeh sa tradoval veď aj dedko si ho zradil do svojho reportoáru. Pridal k nemu ešte slovenské príslovie „Každá líška svoj chvost chváli, pokiaľ si ho nepopáli.“ A tento gazda sa veru popálil a dodal: „Kto si málo neváži, viac si nezaslúži!“
POKRAČOVANIE NABUDÚCE