„Dedko, nezabudli ste na toho koptiláša,“ pýtali sa ženy, keď najbližšie išli okolo. A on, len na to čakal. Takto začal:
„Veď viete, Jano, môj syn, robí každý druhý týždeň len v noci. Trochu si chcel po nočnej pospať, aby potom, čo-to urobil okolo domu. Ale deťom, tým malým lumpom to bolo jedno. Naše deti otca poslúchali, keď prišli chlapci od Fačkov, pozabudli sa aj oni. Vymýšľali samé pestvá, najmä vtedy, ak išli do školy poobede. Nemali žiadnu inú starosť, len vymýšľať, čo kde vyparatiť. Neraz bola ich veľkou zábavou lobda (lopta). Hádzali ju o drevené humno (hospodárska budova na uskladnenie zožatého obilia, sena) to vám bolo lomozu. Nepáčilo sa mi to. Chcel som, aby si Jano pospal. A nepáčilo sa to ani nášmu psovi Bojarovi, ktorý mal búdu hneď vedľa humna. Jeden z chlapcov si nedal povedať za ten šíry svet. Hádzal a hádzal, lobda sa odrážala, drevené dosky zakaždým zhrkotali a pes zlostne a hlasno štekal. Nepomohlo dovrávanie. Nebolo mu konca kraja aj na grg (hrdlo) ste mu mohli stupiť a nepomohlo by. Až zrazu, lobda sa neodrazila od humna, ale pristála vedľa psovej búdy. Ako sa malý výtržník načahoval za lobdou pes sa vzpriečil a začiahol ho labou. To som už nevydržal a povedal som mu od pľúc, možno aj trochu ostrejšie „Koptiláš jeden, nedáš si povedať ešte, že ten pes má viac rozumu, ten ťa zastaví!“ Našťastie nič vážne sa nestalo, chlapec sa viac zľakol. Zobral nohy na plecia a celou cestou nariekal: „Jaj, jaj, jaj, uhryzol ma pes a dedko, mi ešte aj do koptilášov nadávajú.“ Všetko dobre dopadlo, len prezývky „Koptiláš,“ sa nemohol dlho zbaviť. Tak je, palica má dva konce. Bolo mi ho ľúto. Veď už pozeral za dievčatami, ale na prezývku sa nezabudlo.“
Nakoniec dedko dodal, že to nemohlo trvať večne. Veď aj slovenské príslovie hovorí: „Mladý raz zo všetkého vyrastie.“ A naozaj sa tak stalo, na „koptiláša“ sa časom zabudlo. Z nezbedného chlapca vyrástol mladý krásny muž. Vyštudoval právo a občas zašiel k dedkovi na debatu.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE