„Darovanému koňovi na zuby nepozeraj!“ Ani tentoraz dedko neopomenul a začal príbeh slovenským príslovím. Darovať či nedarovať? A, čo darovať? Častá otázka najmä pred meninami, narodeninami a pred Vianocami. Paulínka, dedkova pravnučka vybrala pre mamičku netradičný darček, ktorý priniesla uprostred leta, z ozdravovni. Darček, na ktorý sa v rodine spomína aj po rokoch.
Paulínku mali všetci radi. Skvelé dievča. V škole sa jej darilo. Rada recitovala, spievala. Ľudí si získala svojou milou tváričkou, na ktorej vždy vyčarila úsmev. Ibaže, niečo sa v prvej triede prihodilo, lebo Paulínka začala nápadne priberať. Nepomohla ani diéta, na svoj vek a výšku mala značnú nadváhu. Navyše začal sa u nej objavovať pocit menejcennosti. Utiahla sa, vyhýbala sa telocviku, keď nemusela medzi deti nechodila. Stránila sa všetkým spoločným akciám, ktoré pred tým milovala. Detská lekárka rozhodla, že Paulínka pôjde cez prázdniny do ozdravovne s program na zníženie hmotnosti.
„No, pochopte, to svet nevidel!“ Za mojich čias veru také panské huncútstva neboli.“ Pohoršoval sa dedko. Napriek tomu Paulínkin príbeh ženám vyrozprával.
Paulínku odviezli rodičia do Ľubietovej. Sotva prešlo pár dní, už dostali list. Rodičom oznamovala, že sa má dobre, že je z nej veľká turistka. Tiež žobronila, aby ju prišli pozrieť. Chýbali jej rodičia aj čerešne, práve dozreli v našom sade. Celkom na záver listu iste zabudla prečo je v ozdravovni, lebo list končil slovami: „Nezjete všetky klobásy!“ Neboli to hocijaké klobásy, ale výborné domáce od babky. Doma dochované prasiatko a pripravené ako každý rok rodinným mäsiarom.
Rodičia Paulínku navštevovali raz týždenne. Klobásy nepojedli. Paulínka naozaj schudla. Vrátilo sa jej sebavedomie. Očka sa jej opäť rozžiarili a úsmevom potvrdzovala nadobudnutú rovnováhu. Ozdravný pobyt splnil svoj účel. Vrátila sa spokojná, našla si nových kamarátov, s ktorými si ešte, tak rok – dva písala. A priniesla mamičke darček, na ktorý sa dodnes v rodine s úsmevom spomína.
Deti sa učia príkladom. Paulínka chodila pravidelne s rodičmi na návštevu pradedka, dedka a babky. Nikdy neprišli iba tak, ako sa u nás hovorilo „s prázdnou pazuchou“. Vždy niečo dobré priniesli. Pradedkovi tabak, dedkovi niečo na majstrovanie, včelárenie a babke zase čosi do kuchyne.
Paulínka, vedela, že sa z ozdravovne patrí niečo priniesť. Ostali jej iba akési drobné, a tak kúpila olej na šijací stroj. Aspoň niečo pre mamičku. Zaujala ju zrejme fľaštička s nálepkou a tiež skutočnosť, že jej z vreckového ostalo naozaj veľmi málo, práve iba na ten olej.
Darček z lásky, ako sa hovorí dar za dar, zadarmo nič! Dedko ešte dodal: „Zaujímavý to darček. Bol som zvedavý, ako ho Paulínkina mama využila. Keď som sa s ňou po čase stretol, vyzvedal som. Ona sa srdečne rozosmiala a povedala: „Využila, využila, ibaže som si musela kúpiť šijací stroj! Olej sa zišiel, hoci neskôr. Paulínkina mama si naozaj kúpila šijací stroj, veď už o tom dlhšiu dobu uvažovala. Prihlásila sa do kurzu šitia, čo-to ušila pre seba a samozrejme pre Paulínku. Časom ušila aj pre susedu a pre kolegyne z práce. Potvrdilo sa staré známe „dar za dar.“ „No povedzte toľký osoh! A ja som si myslel, k čomu bude také panské huncútstvo? Nakoniec sa to všetko zišlo.“ Ukončil dedko rozprávanie. Všetky ženy vedeli, že Paulínka nie je nik iný ako učiteľka telocviku zo základnej školy.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE