Príbeh je niečo, čo sa skutočne stalo. Udalosť, ktorá má svoj začiatok i koniec. Či sa tieto príbehy skutočne stali, nie je celkom isté. Isté je len to, že každý takýto dedkov príbeh vyvolával úsmev na tvári a takmer každý skončil určitým mravným poučením. Až dnes oceňujem dedkove príbehy, lebo boli vtipné, poučné, niektoré dokonca nadčasové. Verím, že ani rokmi nestratili na svojej aktuálnosti. Nuž, také boli nekonečné príbehy, ktoré rozprával dedko a na ktoré si s láskou dodnes spomínajú všetci, ktorí ho poznali.
Dedina Detvou volaná…, dnes už okresné mesto
Dedko bol hrdý na svoj pôvod a na svoj kraj. Verše Sládkovičovho Detvana mal nielen v srdci, ale aj na jazyku. Slová básne vyslovoval s úžasnou hrdosťou, rád si zarecitoval, len tak, pre radosť, sebe i iným. Ako by som ho aj dnes počula:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná…
Rád a často spomínal, ako vznikol názov tejto rázovitej obce. Keď sa ho z času – na čas niekto opýtal: „Dedko, ako to bolo s pomenovaním tej našej dediny?“ Hneď sa chytil a začal: „No, bolo vám to takto….“ Vždy rozpovedal, len jednu verziu. Tak si niečo nechal v rukáve. V zásade dodržiaval svoje: “Aj zajtra je deň…“ A tak zvedavcov informoval, ako dostala Detva svoje meno. Raz povedal jednu, inokedy druhú príhodu. Nakoniec to bolo jedno i, tak nikto nevedel, ako to skutočne bolo. Jedno bolo isté, vypočuť si dedka bol skutočný zážitok.
Dedkova príhoda, ktorú veľmi rád rozprával, sa viaže k tomu, že údajne vígľašský pán na poľovačke spadol z koňa. Keď sa ho opýtali, kde sa mu to stalo, povedal: „Tam, kde sú domy, de jeden, de dva“, tak vraj vznikol názov obce Detva.
Iná príhoda, ktorú dedko rozprával hovorí o tom že, keď vígľašskí páni rozkázali ľuďom stavať domy, nemali byť postavené súvisle vedľa seba, ale roztratene, „de jeden, de dva,“ to vraj bol celkom iste dôvod pre pomenovanie dediny Detva.
Ďalšia príhoda hovorí o tom, že istá grófka zbadala medzi kopcami dedinu, ktorá podľa všetkého ešte nemala meno. Opýtala sa pastiera, koľko je tam domov. Ten jej odpovedal, „Nie veľa, len jeden, dva.“ A tak zatiaľ nepomenovaná obec dostala od (nemenovanej) grófky meno Detva.
„Dedko, ako to vlastne bolo?“ Vypytovala som sa netrpezlivo. Vtedy sa zamyslel a povedal: „Ako to bolo nikto nevie.“ Zároveň dodal: „Moje dieťa,“ tak ma zvykol volať, keď mi chcel povedať niečo dôležité, niečo, čo som si mala pamätať na celý život. „Povesť či legenda a vari to nie je jedno? Dôležité je uchovať si ju v pamäti a vo svojom srdci. Nikdy na to nezabudneš, keď budeš svoj kraj milovať a spomínať naň s láskou. Na takúto chvíľu si spomenieš aj, keby si bola na druhom konci sveta. Spomenieš si na to najmä vtedy, keď pochopíš, že vietor, vtáky, šum lesa patria k nášmu kraju, že vytvárajú melódiu, ktorá Ti pripomenie, ako vyzváňajú zvony nášho kostolíka.“ Dedko mal pravdu. Rada sa ocitnem uprostred spomienok, rada spomínam na neho, na ľudí, ktorých som milovala a na svoj rodný kraj.
To sú moje spomienky, môj pohľad na dobu dávno minulú. Ak sa so mnou nestotožníte nevadí všetci sme, tak trochu ovplyvnení dobou, v ktorej sme žili, kde sme sa naučili prvé kroky, prvé slová…Myslím si, že všetci môže ovplyvniť a upevniť v deťoch (v svojich, v tých, ktoré učíme alebo sa s nimi stretávame vo voľno-časových chvíľach) lásku k domovu, k rodnému kraju tak, ako to robil aj môj čarovný dedko. Námetov je veľa. Veď aj slovenské príslovie hovorí: „KOĽKO KRAJOV,TOĽKO OBYČAJOV.“ Nezabúdajme na naše korene!
Z histórie sa dozvedáme: Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Detva
Detva bola založená v roku 1638, ako poddanská obec vígľašského panstva
Štatút mesta získala v roku 1965 (to ešte zažil aj môj dedko)
Štatút okresného mesta získala v roku 1996
POKRAČOVANIE NABUDÚCE