Deti a zvieratá, najmä pes a mačka, patria odjakživa k sebe. Na vidieku to nikdy neriešili a verím, že ani neriešiť nebudú. Tam sú aj dnes ľudia bližšie k prírode. Nájdu sa však odporcovia, ktorí túto symbiózu dieťa a zvieraťa popierajú. Ak poviem A, treba povedať aj B – Bezpečnosť nadovšetko!
Aj v rodine Dorotky bolo zaužívané, že zvieratá patrili do rodiny, viac-menej žili na dvore, dokonca tam boli skôr ako Dorotka. Nie nadarmo sa hovorí, že deti a zvieratá sú nerozluční priatelia. Dnes si oveľa viac uvedomujeme, že zvieratá pozitívne pôsobia na rozvoj ich duševného i telesného zdravia. Pomerne rýchlo začínajú chodiť po štyroch, napodobňujú psíka, mačičku. Deti sa učia aj pozorovaním. Tak isto sa posilňuje schopnosť dieťaťa vcítiť sa do inej živej bytosti, hoci je to zvieratko. Zvyšuje sa empatia a emocionálna inteligencia deti. To je aj názor viacerých psychológov. V neposlednom rade, nech to bude znie akokoľvek nelogicky, v minulosti nebolo toľko alergii.
Výskumy a názory lekárov, psychológov hovoria o tom, že deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so zvieratami majú vyššiu sebadôveru, lepšie komunikačné zručnosti, nižšiu hladinu stresového hormónu. Tiež sú priateľské, spoločenskejšie a majú pocit spolupatričnosti. Skôr, ako by ste chceli oponovať spomeňte si na dieťa, ktoré vyrastalo v domácnosti so zvieratami…. Možno nájdete túto zhodu.
Dorotka, ako päťročná sa pri hre na susedovom dvore podplietla pod nohy psovi – veľkému čiernemu ovčiakovi – LAPAJOVI. Veľa deti a iba jeden pes. Deti staršie i mladšie, chlapci i dievčatá. Všetci chceli Lapaja, ibaže jemu sa obmedzovanie nepáčilo. Dorotka bola najbližšie. A tak „nakúpila“. Možno pustil Lapaj zuby, možno len zaškrabol, no urobil to na veľmi rizikovom mieste – medzi nosom a pravým okom malého dievčatka. Susedia boli „múdri, ale iba pre seba. Ísť k lekárovi znamenalo, že o psa môžu prísť. Bol, nebol očkovaný proti besnote, nikto s určitosťou nevedel.
Vtedy bola Dorotka, veľmi blízko nešťastiu, veď mohla prísť o oko. Nakoniec všetko dobre dopadlo aj bez lekárskeho ošetrenia. Ostala jej iba malá jazva, ktorá sa rokmi stratila. Dnes zo žartu hovorí „Každá šelma je poznačená. Moja príhoda je so šťastným koncom, ale tak trochu som besná zostala, dodala s úsmevom. „Nezabudne zdôrazniť: „Nemohlo to skončiť inak, stál pri mne anjel strážny. Dodnes som mu, zato vďačná.“