Dovoľte mi na úvod pár slov, moje zážitky, môj osobný pohľad na anjelské príbehy. Ak vás téma zaujme môžeme sa ešte stretnúť. Dnes prinášam príbeh prvý – Príbeh Terezky. Objaví sa hneď po úvodných slovách. Všetky podobnosti s konkrétnymi osobami a situáciami sú však čisto náhodné.
Anjeli stoja pri nás! Veľa ľudí kráča cestou života, na ktorej si viac, či menej pripúšťa existenciu anjelov. Najčastejšie je to v prípadoch šťastných koncov, ktoré súvisia s rôznymi skúškami, či nešťastnými situáciami, akými bývajú dopravné nehody alebo choroby. Vtedy často počujeme: Stál pri mne anjel strážny!
Na druhej strane sú ľudia, ktorí na prítomnosť anjelov neveria. Uveria, len tomu, čo uvidia. V tejto súvislosti si rada spomeniem na príbeh človeka, ktorý nerozoznal červenú a zelenú farbu. Môže vari farboslepý človek s určitosťou tvrdiť, že ostatné farby neexistujú? Nemôže!
„Nie sme ani svetlo, ani posolstvo. My sme poslovia.“ Taká je charakteristika anjelov, ktorú stvárnil Wim Wenders vo filme Nebo nad Berlínom.
Anjeli sa vnášajú nad nami, dokážu rozpoznať, kto sme a kam kráčame. Zostúpia k nám ako poslovia, aby nám to povedali. Nie všetci ich počujeme, nevieme ich počúvať. Nie je to jednoduché, hoci sme tento dar mali, ako deti sme ho aj využívali. Ibaže väčšina z nás ho stratila. Náš vnútorný hlas bol potlačený racionálnym myslením.
Vo väčšine kultúr a náboženstiev sa vyskytujú anjeli medzi Božstvom a človekom. „Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, píše sa v Biblii“. Nesieme v sebe božskú iskru. Božie je v nás, preto stojíme vedľa seba „človek a anjel.“
Hovorí sa, že každý človek má svojho anjela strážneho, ktorý je poverený viesť ho k láske, k pochopeniu, k tolerancii a chrániť ho. Skúsme poprosiť svojho anjela strážneho, nič za to nedáme, ale môžeme veľa získať. Neváhajme, zavolajme si ho na pomoc, počúvajme jeho šepot.
Anjel môj pri mne stoj! (Príbeh prvý)
Jesenné popoludnie, ako každé iné, pre Terezku ničím výnimočné. Práca, pravidelné záujmové stretnutie, škôlka. Vzácna to žena – krásna, jemná, inteligentná. Žena, ktorá dokáže vytvoriť z domu domov. Jednoducho – žena do voza i do koča. Tak ju hodnotí bližšie i širšie okolie.
Podstatná časť dňa bola pre ňu príjemná, sprevádzaná určitou pohodou. Ibaže cestou domov sa začala cítiť akosi nepríjemne. Ovládlo ju napätie a nervozita. Nemalo to reálny základ. Čo sa deje? pýtala sa sama seba, všetko je predsa tak, ako má byť.
V ten deň Terezku a vnuka navštívil Tomášov otec. Manžel pracoval na zmeny. Sviatok, piatok – často bol služobne mimo mesta. Keď dedko mohol, vždy prišiel. Trochu sa s malým pohral, išli na prechádzku do neďalekého parku, alebo do zoologickej záhrady. Vtedy mohla Terezka ničím nerušená, urobiť domáce práce. Ibaže, ani vtedy ju zvláštny pocit a nepokoj neopúšťal. Pripravila večeru, ale na viac sily nemala.
Navečerali sa. Dedko odišiel a syna uložila do postieľky. Sama sa rozhodla pre teplý kúpeľ. Kúpeľ to spraví, možno ten nepríjemný pocit odíde, povzbudzovala sa. Vaňu napustila teplou vodou a pokojne si tam „lebedila“, pokým ju voda príjemne hriala. Vyliezla z vane, osušila sa, nahodila nočnú košeľu. Ešte nastavila budík a potom sa snažila zaspať. „Noc má svoju moc“, očakávala v nádeji, že spánok všetko napraví.
Nenapravil. Nevedela, ako dlho spala. Prebudila sa na úžasný strach. Pociťovala hrôzu, že sa s ňou niečo deje, ale nevedela čo. Nemala žiadne bolesti, iba strach, veľký strach… Jediné, čo ju napadlo bolo, že potrebuje lekára. Možno v tranze, ale z posledných síl zazvonila v byte oproti.
„Milan, prosím, zavez ma na pohotovosť!“ rozhodla o sebe. Nikdy nič nepotrebovala, až teraz. Akoby v mrákotách počula, ako sused hovorí: „Rád by som, ale mám vybitú batériu.“ Nečakala, odignorovala výťah, ako vládala utekala o poschodie vyššie, aby ďalším susedom odovzdala kľúče od bytu s nádejou, že sa postarajú o dieťa i o ňu. Potom si už na nič nepamätala. Odpadla.
Kto ju odviezol? Ako sa dostala do nemocnice? Kedy prišiel manžel zo služby? Okno, tma… Prebrala sa až na druhý deň okolo obeda. Trvalo jej, kým si uvedomila, že je v nemocnici. Nebyť nemocničnej izby a železnej postele, nič na sebe nespozorovala. Zobudila sa ako vždy, bez problémov, ibaže o niečo neskoršie.
Situáciu predchádzajúceho dňa jej pripomenula lekárka, ktorá skonštatovala: „Keď vás včera priviezli boli ste nepokojná, nemohli sme vás udržať. Silno ste sa udreli hlavou o zárubňu dverí. Nemohli sme uveriť, že sa vám nič nestalo.“ Terezka sa chytila za hlavu, nahmatala si hrču veľkú ako slivka. „Au, teraz to bolí!“ Už vedela, že to nie je omyl, v nemocnici je správne. Ibaže nevedela prečo na internom oddelení.
Bezvedomie bez predchádzajúcej príčiny. Ani lekárske vyšetrenia nič neodhalili. O tri dni ju z nemocnice prepustili – zdravú, bez diagnózy. Nebolo to celkom bez následkov. Trápila sa pre rozruch, ktorý tú noc spôsobila v bytovke. „Čo na to povedia susedia?“ ustráchaná opakovala manželovi. Stál pri nej, bol jej veľkou oporou. Ako sa hovorí každý cirkus trvá tri dni, aj na túto príhodu okolie zabudlo, i keď to bola pre Terezku veľká psychická trauma.
Životná skúsenosť zanechala aj pozitívnu stopu. Terezka, dovtedy trémistka, sa zmenila na nepoznanie. Získala sebavedomie, ktoré jej dovtedy chýbalo. Verejné vystupovanie jej už nerobilo žiadny problém. 50 či 300 ľudí v prednáškovej sále pre ňu nič neznamenalo. Svojim krásny fonetickým hlasom dokázala zaujať. Kolegyne, jej zmenu oceňovali slovami: „Keď hovoríš, aj muchu počuť, tak je ticho.“
Ťažko povedať, čo Terezku ovplyvnilo viac. Stav, ktorý súvisel s jej bezvedomím, alebo udalosti potom? Život ju donútil vyrovnať sa s nepríjemnou situáciou a s očakávaným negatívnym hodnotením okolia. Najviac jej pomáhal manžel, spolu to dokázali.
Terezka je dodnes presvedčená, že v tom čase okrem dobrých ľudí a manžela, stál pri nej anjel strážny. Ochránil ju, aj jej syna. Tú noc boli sami, odkázaní na pomoc. Raz mi povedala: „Už od útleho detstva verím, že môj anjel strážny stojí pri mne, aby som mohla rozvíjať, to dobré, čo je vo mne.“ Na chvíľu sa zamyslela a položila rečnícku otázku, na ktorú si v zapätí odpovedala. „Trúfalé? Možno áno, možno nie. Jedno je isté, posol Boží – anjel strážny, bol absolútne prvý z duchovného sveta, s ktorým som sa zoznámila, ako malé dievčatko,“ uzavrela svoju úvahu a odrecitovala detskú modlitbu:
„Anjelíčku, môj strážničku,
opatruj moju dušičku.
Opatruj ju vo dne v noci a buď mi
vždy na pomoci. Amen!“
S úžasom som počúvala jej slová, ktoré vyslovovala úprimne a s veľkou pokorou. Jej modlitba aj mňa vrátila do detstva. Uvedomila som si, že to malé dievčatko vo mne sa stratilo, vyrástlo. Doba, v ktorej som žila nenechávala miesto pre anjelov, ani pre nič božské. Napriek tomu, anjel strážny ostal v mojom srdci. Z času na čas si povzdychnem a poprosím: „Anjel môj, pri mne stoj!“